Mimovoľne sa pozrel dolu a premklo ním čosi ako strach. Nemyslel si, že je už tak vysoko. Z času na čas, keď mal chuť liezol po skalách, ale ešte nikdy doposiaľ sa nedostal tak vysoko. Už tušil, že zliezť dolu bude nesmierne ťažké. Omnoho ťažšie, ako bolo vystúpiť. Ale aj napriek tomu, naplnený zvláštnym vzdorom liezol stále hore a stále vyššie.
Nevedel čím to je, ale dnes akoby tušil, že tam, kdesi vysoko hore sa mu dostane odpovedí na všetky jeho otázky, ktoré ho tak trápili. A práve preto liezol a liezol v snahe už konečne pochopiť a spoznať. V snahe už konečne nasýtiť svoj pálčivý vnútorný hlad po uspokojivých odpovediach.
Z vrcholov kopcov a skál, ktoré doteraz zdolal bol totiž vždy úplne iný pohľad na svet. Všetko, čo ho zväčša ťažilo zostalo dolu a mnohé veci sa mu tu hore javili úplne inak. Akoby z určitého nadhľadu. A ten nadhľad nebol len čisto fyzický, ale i vnútorný. Akoby sa v ňom vnútorne rozsvietilo a on začínal začal tušiť, vidieť a chápať. Možno práve preto, že bol bližšie k nebesám.
Áno, na horách už mnohé pochopil, mnohé sa mu ujasnilo a do podstaty mnohého vnikol. A potom, keď zišiel dolu, bol schopný žiť svoj život s nadhľadom.
Pomáhalo mu to. Dokonca veľmi mu to pomáhalo. Mnohé z toho, čo ľuďom z nížin spôsobovalo ťažkosti dokázal riešiť s obdivuhodnou ľahkosťou. A to celkom určite práve kvôli harmónii a vnútornému nadhľadu, ktoré získal na horách.
Ale aj napriek tomu stále ešte zostávalo veľa toho, čo nemal vyriešené a s čím ešte nebol vysporiadaný. A to ho znovu a znovu hnalo do hôr.
A tak tomu bolo aj dnes. Urputne a tvrdošijne liezol nahor v akomsi zvláštnom tušení, že práve dnes pochopí čosi nesmierne zásadného. Čosi podstatného, kľúčového a rozhodujúceho.
Zdalo sa mu, akoby každým metrom, ktorým sa stále namáhavejšie dostával vyššie, bol čoraz bližšie k nejakému veľkému poznaniu.
Prsty ho už boli a svaly mu začali pomaly tuhnúť. Celým telom mu prechádzalo mrazenie z toho, aká obrovská hĺbka je už pod ním. A on nemal žiadne istenie. Preto nesmel urobiť nijakú chybu.
Pozorne sa sústreďoval na každý svoj pohyb, na každý výčnelok, o ktorý sa hodlal zachytiť, na každé prenesenie ťažiska. Nervy mal napnuté na prasknutie a sily mu pomaly začínali dochádzať. Už by sa bol dávno vrátil dolu, keby nebolo toho prenikavého tušenia. Prenikavého tušenia, že to bude práve dnes! Že práve dnes, tam kdesi vysoko nájde odpoveď na niečo zásadného.
A vtedy sa to stalo! Reflexívne zareagoval okamžite, ale nie dostatočne rýchlo. Ešte jeden bleskurýchly, ale žiaľ neúspešný pokus o zachytenie. A už padal.
Vír studeného, sviežeho a tak dôverne známeho horského vzduchu sa mu oprel do tváre. Zem, z ktorej sa až sem hore dostal s takou námahou a s takým úsilím sa začala neuveriteľne rýchlo približovať. Beznádejne sa rútil nadol voľným pádom. A náhle to prišlo...
Zrazu, v zlomku sekundy prehliadol celý svoj život. Celé svoje bytie v jeho šírke a hĺbke. Zrazu prehliadol vlastnú minulosť, prítomnosť i budúcnosť a pochopil skutočný zmysel svojho života. Zrazu poznával odpovede na všetky svoje otázky. Už chápal prečo a načo. Už chápal odkiaľ a kam. Bolo to ako osvietenie, ako náhle a oslepujúce svetlo, ktoré rozžiarilo jeho dušu. Pochopil, že našiel čo hľadal. A oslepujúci jas tohto poznania bol práve tým, čo dnes podvedome očakával a kvôli čomu vyliezol po prvý krát až do takej výšky. Už vedel, chápal a mal vo všetkom tak jasno. Tak neuveriteľne jasno.
V zlomku sekundy pred dopadom na dno rokliny si ešte uvedomil, aká veľká škoda spočíva v tom, že sa nebude môcť podeliť s inými o závratnú veľkoleposť svojho nového poznania.
Tupý úder čohosi ťažkého vyplašil mladého orla, ktorý sa v prudkom lete do výšin rozplynul v jase žiariaceho slnka.