Najkrajším obdobím mladej slečny, je jednoznačne študentská láska. Zažila, alebo skôr prežila ju asi každá z nás. Držanie sa za ruky, horúce letmé bozky pri západe slnka, nekonečné pohľady do očí a Vy máte zrazu pocit, že vám patrí celý svet. Ako vystrihnuté z vábneho románu. Je to vôbec reálne? Netúžime po ničom inom viac, ako po tom, aby nás mal niekto úprimne rád. Potom nám naša existencia nepripadá až taká zbytočná.
Milé čitateľky, rada sa s Vami podelím o môj jedinečný a pravdepodobne neopakovateľný zážitok. Verte či neverte, ale som obyčajné dospievajúce dievča až na to, že takmer vôbec sa nechodím baviť na diskotéky, zabávať sa po večeroch v podnikoch , ale môj voľný čas trávim doma pozerajúc z okna, alebo nad knihami. Čo je na tom vzrušujúce? Absolútne nič. Možno sa teraz mnohé z vás pýtajú prečo som si vybrala takto nudne strávený čas, ved sa dá robiť toľko zaujímavých vecí. Ale popravde, som za to vďačná, pretože som vďaka mojej precitlivenosti spoznala toho najdôležitejšieho človeka na svete.
Začalo to už v škôlke. Učiteľky sa vždy radostne usmievali, keď nás videli ako si kreslíme srdiečka na stenu. Bol to taký typický blondiačik s modrými očami. Už ako dieťa lámal dievčatkám srdcia. Nerobil to úmyselne, ale mal v sebe akúsi iskru a to mu ostalo dodnes. Prišla škola , šlabikár, prvé písmenká aj čísla. Boli sme v jednej triede a naša veľká snívajúca láska stále trvala. Vozieval ma na bicykli zo školy, spolu s tou obrovskou školskou taškou, pomohol mi s úlohami, hoci ani sám nevedel o čo sa tam jedná. Chytil ma za tú malú ručičku, keď sme sa prechádzali po meste a vždy sa veľmi nahneval, keď mi niekto povedal že som škaredá. Dokonalí detský párik. Tak priveľmi dokonalí, že nám to vydržalo spolu šesť krásnych rokov.
Neskôr som sa dozvedela, pre mňa bolestivú vec. Odchádza študovať na osem ročné gymnázium. Nebolo to bohvie čo, ale zvykla som si. Prišiel čas dospievania. Ale neprešiel ani jeden deň aby som na neho nemyslela. Tak veľmi som ho milovala, až som neverila že takého citu som schopná. Neboli to jeho modré oči, ani dokonalý účes. Bol to proste ON... Odišiel, ale môj život odišiel s ním.
S tým štúdiom súviselo aj jeho presťahovanie sa do iného mesta. Boli to roky, a ja stále viem, že som si mohla život užiť viac ako doteraz . Flámovať, žúrovať, skákať do bazéna, kričať, smiať sa na plné hrdlo. Ale nešlo to. Mala som kamarátky, mala som ľudí, ktorí ma mali radi, aj chlapcov ktorí za to stáli. Ale nikto mi nerozumel tak ako on. A potom to prišlo. Všetko sa začalo na mňa sypať. Ako náhle som sa snažila môj život zozbierať a poskladať ako skladačku, nešlo to. Vždy mi chýbal jeden dielik, základ, a keď nie je základ nie je nič. Rozpadalo sa mi totálne všetko. Kamarátky sa mi otočili chrbtom, škola mi nešla a rodina ma totálne ponižovala. Nechcela som sa ľutovať. Načo? Je mnoho ľudí ktorí majú horší osud ako to, že stratili jednu , ešte k tomu detskú lásku.
Začala som to teda meniť. Čo by ste urobili? Zabudli.. to Vám povie každý. Zabudni.. Keby to bolo také jednoduché. Ale ja som predsa nechcela zabudnúť , niečo mi vravelo že by to bola obrovská chyba. Vyskúšala som silu želania. Pros a dostaneš! Tak hovorí zákon vesmíru. Každý večer pred spaním som opakovala svoje želanie a vyslovovala jeho meno. ,,Marek vráť sa mi... prosím ťa vráť sa mi. Potrebujem ťa ...“ Sústredila som sa na to všetkými zmyslami. Verila som tomu, že sa mi nejako ozve. Každučký deň som vyslovovala svoje želanie.
V priebehu pol roka sa neudialo nič. Pomaly, ale isto som prestávala dúfať. Akoby sa aj niečo také úžasné mohlo stať? Bol vzdialený odo mňa stodvadsať kilometrov, a za tie roky určite na mňa zabudol. A potom nastal ten deň. Nastúpila som na gymnázium v našom meste a doslova sa triasla od nervozity a nového kolektívu. Zároveň som sa však tešila čo všetko nového ma čaká. Keď sme vstúpili do triedy, sadla som si do zadnej lavice. Ideálne miesto na utápanie sa, v svojom žiali. Ale k veci. Postupne sme sa zoznámili. Škola sa mi prakticky páčila , kolektív tiež, ale nič výnimočné sa neudialo.
Naozaj, prečo som mala taký zvláštny pocit už od rána, akoby sa malo stať niečo výnimočné. .. A stalo sa? STALO! Na ďalší deň k nám dorazil nový spolužiak . Nevnímala som ako vždy, veď jeden ďalší znudený človek na vyše. ,,Ahojte, tak ja sa volám Marek a“... a?... Vtom sa nám pohľady stretli. To je ON! Môj Marek! Nemohla som uveriť tomu čo vidím. Rozplakala som sa, ale nezmohla som sa ani na slovo. Zrazu sa na mňa obrátili všetky pári očí v triede. Bolo mi to ale jedno, lebo môj stred vesmíru stál rovno predo mnou. Zmenil sa. Vlasy mal dlhšie , sexy zafixované gélom, neskutočné božský štýl a pery ? Nádherne veľké, nežné a jemne červené. Ale niečo sa na ňom nezmenilo. Ostal mu ten pohľad, akým sa vždy na mňa díval. Miluje ma... Viem to!
Jednoducho som to vycítila. Podišiel ku mne, chytil ma pred všetkými za ruku a povedal mi, že posledný rok na mňa ustavične myslel, že som mu neskutočne chýbala. Bolo to vraj také silné, že musel prísť za mnou. A viete čo?? Ostal tu bývať. Našetril si na malú garzónku , a opustil rodinu len preto, aby mohol byť so mnou. Obetoval takmer všetko. Nikdy som nebola taká šťastná, je to ako splnený sen. Toto je náš príbeh ako sa z detskej lásky, stala tá skutočná. Možno to bol osud, možno tajomstvo vesmíru, ale to asi ostane navždy, už len vo hviezdach...